„Iní ešte len zvliekajú bundy, ona šla rovno do plaviek: Haklová tasila melóny!“ titulok k článku o skrachovanej „akože“ novinárke. Nad takýmto brakom len pokrútim hlavou a idem ďalej. Avšak, keď narazím na príspevok s názvom „Aby už nikto neupiekol dieťa v aute!“ dvíha sa mi žalúdok. Ako vysoko má autor nastavenú hranicu morálky, keď môže takéto niečo napísať? Áno, chápem ide o kliky, lajky, hejty, jednoducho čo najväčšiu čítanosť. Avšak stojí zato zahodiť aj tú poslednú štipku morálky? V rámci mediálneho výskumu do mojej bakalárskej práce som sa musela prelúskať stovkami podobných príšerností.
Potešilo ma, že svoje zhnusenie nezdieľam sama. Množstvo žiadostí od čitateľov, niekoľko rozčarovaných komentárov a kopec listov, ktoré sa kopia pred dverami bulvárnych denníkov. Vlastne, už nielen bulvárne denníky používajú podobné praktiky. Z bulvarizácie, infotainmentu a dramatizácie sa stali bežné prvky, ktoré nesmú chýbať v každej jednej správe.
Ako inteligentná osoba, hovorím DOSŤ. Niekto by to mohol pokladať za diskrimináciu. Predsa žijeme v demokratickom štáte, kde sa môže písať všetko. Ale toto je už za hranicou vkusu a etiky. Vulgarizmy počuť už od najmenších detí, sex je len obyčajným nástrojom k dosiahnutiu cieľov, či z nahého ženského tela sa namiesto symbolu krásy a plodnosti, stal výhodný produkt na prilákanie pozornosti v reklame.
Naše denníky sú len kôpka dojmov a osobných pocitov redaktorov, ktorí do nich prispievajú. Pravdy je tam zvyčajne maximálne 20% a aj to ešte otočenej tak, aby z toho bola senzácia. Chápem, že média sa snažia dať ľudom to čo chcú. Ale naozaj Slováci chcú čítať tieto primitívne príspevky?
Na Slovensku ročne vyštuduje žurnalistiku či masmediálnu komunikáciu kopec študentov, ktorí majú problém nájsť si pracovné miesto v danom odbore. V slovenských médiach pracujú ľudia, ktorí zväčša neovládajú ani len gramatiku. Dúfam, že nás podobný osud nečaká.